piatok 18. marca 2016

Kdesi raz vládol čudný kráľ ...čo bielu farbu zakázal...

       

        Môj otec obetoval celý svoj život kultúre a umeniu. To, čo bolo zaujímavé pre neho, stalo sa lákavým aj pre mňa. Od útleho detstva som pomaly, postupne začal kráčať v rovnakých šľapajach. Od svojich desiatich rokov som sa začal ukazovať ako hudobník na rôznych pódiách a postupne som začínal chápať umenie ako prostriedok, ktorým sa dá vyjadriť veľmi veľa. Nie len skladby, piesne, ale aj príbehy, povesti, rozprávky a neskôr aj divadlo som začal svojim nezrelým detským rozumom chápať a vnímať ako nástroj, ktorým tvorca nehovorí len „pozri, čo ti poviem, alebo ukážem“ ale tiež „zamysli sa, čo som ti chcel tým povedať“. Nejako  takto som to vnímal už ako dieťa a ani po tridsiatich rokoch, aktívne sa venujúc kultúre, si nedovolím povedať, že som dostatočne zrelý na chápanie umenia. 
Inscenácia „Kováči“ mi je dôverne známa, tiež som v nej účinkoval. Svojim posolstvom je stále mimoriadne aktuálna aj dnes, keď celá Európa hľadá riešenia problematiky migrantov. Celé Slovensko už týždne hovorí o tom, ako sa z nepriateľov stávajú partneri a či je správne, alebo nie, že sa stávajú našimi zákonodarcami v nepredstaviteľných kombináciách. Kto koho to vlastne  zrádza?
Žiada sa mi poslať svoj odkaz kráľovi, ktorého netuším, ako by som mal osloviť. „Vážený“ určite nie, zvlášť po tom, ako sa zachoval, už nie po prvý krát. Priaznivci kultúry iste nenachádzajú na ňom bunku, ktorá by stála za to, aby si ju vážili. Aj keď sám mal ambície stať sa ministrom kultúry. No Pán Boh ochraňuj! „Pán“ asi tiež nie, na rovinu ľudskej dôstojnosti tiež treba najskôr dočiahnuť. Aj poniektorí rádoby umelci v snahe presadiť sa, klesajú veľmi hlboko pod hranicu ľudskej dôstojnosti. Namiesto umenia sa snažia pchať nám pod nos exkrementy.  A publikum im tlieska. Naozaj tlieska? Je to to isté publikum, ktoré má volebné právo. Publikum, ktoré rozhodlo že kráľ bude kráľom. Teraz sa už ani sám neviem rozhodnúť, mám sa naďalej snažiť poslať svoj odkaz kráľovi, alebo publiku? Nech teda počuje ten, kto chce: „Cisár je nahý“! 


sobota 8. augusta 2015

Ako sa z ľudí stávajú ovce



Už niekoľko rokov nečítam noviny. Maximálne prechádzajúc okolo miesta, kde sú vystavené v obchodoch mi občas do oka padne nejaká titulka. Televíziu som občas používal ako kulisu popri inej činnosti. Myslím však, že aj tohto sa pomaly zrieknem. Sú programy a relácie, ktoré by som nedokázal sledovať, ani keby som bol veľmi chorý. Pozastavil som sa nad tým, ako sa ľudia nechávajú manipulovať nie len reklamou, ale aj skrytou reklamou a to nie len diváci.
V jednom okamihu som akousi náhodou pri prepínaní kanálov zastal na frekvencii programu TV8. Mladá dievčina, ktorá na mňa pôsobila ako  študentka, ktorá si našla brigádu, aby si počas prázdnin privyrobila uvádzala, pre mňa veľmi zvláštnu, súťažnú reláciu. V pozadí hrala hudba s občasnými veľmi svojskými jinglami. Po jej ľavej strane bol obrázok osobnosti, ktorú museli na prvý pohľad spoznať deti od predškolského veku snáď až po babičku postihnutú Alzheimerovou chorobou, aj napriek tomu, že na fotografii boli tri malé žlté štvorce, ktoré prekrývali malé časti fotografie aby tak identifikáciu sťažili. Dievčina neustále dookola vysvetľovala divákom, že stačí len zavolať na jedno z dvoch čísel, uvedených v spodnej časti obrazovky a vysloviť celé meno osobnosti z obrázku. Za tak málo volajúci dostane 2000,- €. Logicky čísla, na ktoré sa údajne dalo dovolať boli audiotexové, kde je tarifa 2,- € za každé zavolanie a každú začatú minútu hovoru. Zdá sa to byť až príliš jednoduché na to, aby všetko klapalo výlučne tak, ako dievčina prezentovala. Keďže som obchodník a pri tomto tiež stačí zapnúť obyčajný sedliacky rozum, niekde musí byť háčik. Už dávno viem, že jediný syr, ktorý je zadarmo je v pasci na myši. Zvedavosť ma prinútila sledovať ďalej. Občas sa spustila akási časomiera, niekedy na dve minúty, niekedy na štyri, ale niekedy len na jednu. Podľa programu mala táto relácia končiť o dve hodiny. V určitých intervaloch sa ozval akože hlas volajúceho súťažiaceho. Padali rôzne mená hercov, spevákov, politikov, dokonca aj tých ktorý svojou podobou nemali totožnú ani len rasu, či farbu pleti.  Nedokážem sa však zbaviť pocitu, že „volajúci“ bol stále rovnaký človek, ktorý pravdepodobne sedel niekde vo vedľajšej miestnosti mimo štúdia a veľmi okato, či skôr „ušato“ sa pokúšal neprirodzene meniť hlas. Za celé dve hodiny, nezavolala ani jediná žena. Rovnako som bol zvedavý, aké budú ďalšie „súťažné úlohy“. Veľkým prekvapením sa pre mňa stalo, že žiadne. Jednu a tú istú notoricky známu osobnosť hádal akože súťažiaci divák celé dve hodiny a najväčší gól  pre mňa nastal, keď zázračne uhádol v poslednej polminúte celej relácii. Osobne by som takýto prístup k tvorbe relácie nazval minimálne nekalou obchodnou praktikou a výsmechom diváka či priam pľuvaniu divákom do očí. Som presvedčený o tom, že priemerne inteligentný človek na takúto nelogickosť skočiť nemôže. Možno niekto, kto je postihnutý demenciou sa pokúša dovolať, no pravdepodobne sa jeho hovor naťahuje možno nejakým oznamom automatu v zmysle „čakajte, ste v poradí“ alebo niečo podobné. Myslia si o nás tvorcovia takýchto stupídnych nehorázností, že máme inteligenciu oviec?

sobota 11. júla 2015

Deň mal opäť zmysel



      Už niekoľko dní mi nikto nezavolal s ponukou, ktorá sa nedá odmietnuť, lebo si niečo urýchlene musím kúpiť, alebo urýchlene investovať, prípadne že som niečo získal, bol som vyžrebovaný a podobné ohurujúce správy.  Dnes som sa konečne dočkal. Milá pani z nemenovanej banky, jednej z tých, v ktorých mám čo to upratané. Po obligátnych omáčkach pani vysypala, že mi volá kvôli dohodnutiu stretnutia, pri ktorom mi ponúkajú zníženie mesačných poplatkov až o 100,- eur. Nasledovala zatvorená otázka: „Bolo by to pre vás zaujímavé?“. Odpovedal som veľmi stroho a priamo – NIE. Aj keď na položenú otázku je možné priamo odpovedať len dvomi možnosťami, moja odpoveď ju asi predsa len prekvapila. Po niekoľkých dlhých sekundách trápneho ticha, zaznela jednoduchá, no predpokladateľná otázka číslo dva: „A prečo?“.
Pokračoval som: „Viete aké mám ja u vás mesačné poplatky?“
„Aké?“, to bola reakcia, ktorá trochu zaskočila naopak  mňa.
„No ja viem aké, ale pýtam sa vás, keďže mi kvôli tomu voláte“ zdôvodnil  som.
Pani pokračovala, i keď som jej asi pokazil scenár: „No mne to tu systém negeneruje, aké máte poplatky, ale ešte raz opakujem, že sa dajú upraviť aj o 100 € a štandardne sa dajú znížiť aj na 7, 3 či dokonca nula eur“.
„Ahá, už tomu rozumiem, takže keď vám v súčasnosti platím cca 5 eur, znamená to, že by ste mi každý mesiac mali cca 95 eur doplácať?“
Pani sa namiesto odpovede rozosmiala a tak som to musel zasa dokončiť ja: „Som rád, že vás to pobavilo, takže tento rozhovor mal predsa len nejaký zmysel“.
Keďže žena musí mať posledné slovo, bez ďalších pokusov o namotávanie sa ozvalo už len: „tak vám želám príjemný deň!“.

Dobrý deň, tu je broker!



        Telefonát z dnešného rána je práve jedným z tých, akými telefonisti lovia svoje obete medzi podnikateľmi, živnostníkmi a takými, u ktorých predpokladajú kapitál. Ich cieľom je zaujať, presvedčiť, akí sú úspešní a stavať sa do pozície tých, ktorí majú tie najlepšie a najúžasnejšie informácie. Realita je však o tom, že si potrebujú nechať na svoj účet previesť cudzie peniaze a obchodovať s nimi. Klient síce môže rozhodnúť o tom, do ktorého obchodu by následne vstúpil a investoval, no brokerovi za to prináležia manipulačné poplatky a z nich žije. Ako to funguje, podrobnejšie vysvetlím v inom príspevku. V tejto chvíli, kým mám ešte celý obsah toho dnešného  telefonátu v hlave, by som ho rád prerozprával.
Bolo skoré dopoludnie a keďže som typ „sova“, trvá mi trochu dlhšie, kým sa ráno preberiem a v takej chvíli sa ťažšie premýšľa. Preto som aj ja urobil niekoľko chýb.  Na zvoniacom telefóne sa objavilo číslo zo zahraničnou predvoľbou. Už to naznačovalo niečo komplikované.
Broker: „Dobrý deň, tu je T....... a som broker spoločnosti X......, volám vám kvôli zaujímavej obchodnej príležitosti“.
Takýto ľudia si zväčša urobia databázu kontaktov, kde si poznačia meno, číslo, mailový kontakt, prípadne názov spoločnosti, ktorú by potenciálny klient mal vlastniť, alebo v nej pracovať na vyššej pozícii. Ak však názov firmy nenapovedá priamo o predmete činnosti, často nevedia, čím sa to vlastne zaoberáte.  Preto som mohol pokračovať napríklad otázkou: „Prečo chcete obchodovať práve so mnou?“. Keďže som ešte nebol celkom prebratý po ráne, reagoval som nie najvhodnejšie:
Ja: „Myslím si, že nemám potrebu s vami obchodovať“
Broker tradičná odpoveď, ktorú má nacvičenú v prípade podobných argumentácií: „Ale veď ešte neviete o čo sa jedná. Máte už skúsenosti s obchodovaním na burze?“.
JA: „Áno, mám a preto vravím, že strácate čas a energiu“.  Je jasné, že broker sa nesmie vzdať. Aj keď odmietam, ale ešte stále komunikujem. Mnoho iných jeho potenciálnych obetí, už v tejto fáze zloží telefón.
Broker: „A poviete mi prečo?“
JA: „Pretože si riešim vlastné obchody, také, ktoré si viem sám riadiť, rozhodovať o nich a ovplyvňovať ich.“ To bola možno ďalšia chyba z mojej strany, pretože aj na takýto argument je cvičený.
Broker: „To je predsa v poriadku, aj u nás si predsa môžete obchodovať sám a rozhodnúť sa, do akého obchodu budete investovať, určiť si mieru rizika, predpoklad zisku“
Ja: „Výborne, to znamená, že nepotrebujem k tomu vás, ako nezmyselné spojovacie ohnivko, ktoré mi bude z vrecka ťahať zbytočné poplatky.“ V tomto bode už prechádzam do ostrejšieho útoku. Štandardné odmietanie, alebo oponovanie, na ktoré je inak broker pripravený a trénovaný, býva miernejšie.
Broker: „Ale my vám vieme poradiť a podať v správny čas správne informácie.“  Snaží sa nepriamo zdôvodniť poplatky v znamení hesla: Dobrá rada stojí groš! Ale na to som zasa pripravený ja.
Ja: „Viete, ale ak si ja mám nechať v niečom radiť, tak ten, od koho si nechám radiť ma musí presvedčiť, že v danej oblasti sa vyzná, vie sa orientovať a rozumie sa problematike viac ako ja.“ To bolo ešte pomerne mierne, no broker už iste začína chápať, že to so mnou nedotiahne do zdarného konca. Je zneistený, nerozpráva už sebavedome ako na začiatku, vety seká, robí dlhšie pauzy. Začínajú mu dochádzať argumenty.
Broker: „No to je v poriadku, veď ale my tu máme analytikov, ktorí sa vyznajú a rozumejú a oni vám budú poskytovať informácie.“ Tým priznáva, že sám sa ekonomike nerozumie a sťahuje sa kamsi do úzadia. Aby zachránil situáciu, dáva mi najavo, že  on mi túto možnosť chce len sprostredkovať.
Ja: „Fajn, ale keď práve potrebujem nejakú informáciu, tak viem, na koho sa v danej problematike môžem obrátiť a znovu k tomu nepotrebujem vás, ako nezmyselný medzičlánok“. Začína chápať, že ho považujem za zbytočného. Tu urobí chabý pokus o vylepšenie si reputácie, aby ma skúsil zaujať.
Broker: „Ale predsa aj ja vám viem ponúknuť priamo zaujímavú príležitosť, ktorú by ste mohli využiť ešte dnes...“ Pokračoval názvom nejakého nemeckého indexu, ktorý má rastúci trend. Má dojem, že informácia, ktorú dostal od nejakého analytika v rámci ranného mítingu ma ohúri. Pre mňa je to ale príležitosť zahájiť etapu útoku.
Ja: „Pán T..... aké máte vy vzdelanie?“ Je dobré zapamätať si meno z úvodu.  Možno sa spoliehal, že ho rýchlo zabudnem, ale tento krát som dával pozor. Oslovením som mu pripomenul, že nie je pre mňa anonym, čím som zvýšil jeho nepokoj a zneistil pozíciu. Ekonomické vzdelanie iste nemá, keďže robí telefonistu. Ak by sa pokúsil o klamstvo, mám v talóne kontrolnú otázku, na ktorú laik, ekonómie neznalý, nevie priamo zodpovedať. Tento krát ale nebolo treba.
Broker veľmi zneistene a podráždene, ale sám si vykoledoval: „Prepáčte, ale to je moja osobná vec!“
Ja: „Máte pravdu a tým ste ma presvedčili, že o ekonomike a obchode určite nemôžete vedieť viacej ako ja. A to je dôvod, prečo o vaše rady nestojím! Je to pre mňa rovnaké, ako keby niekto, kto horko ťažko ukončí osobitnú školu, mal snahu radiť nejakému vysokoškolákovi, ako úspešne ukončiť vysokú. A pri všetkej úcte, v oblasti financií a obchodu si nenechám radiť od nejakého smetiara!“
To už bola dosť silná káva. Ale má dôvod hanbiť sa za to, akú má školu? Iste, formálne vzdelanie nie je všetko a vysoká škola nie je patentom na rozum. Osobne mi nezáleží na tom, kto má aké vzdelanie. Ale ak sa chce niekto starať o moje peniaze, tak chcem vedieť, komu ich zverím. Mal možnosť obhájiť sa, mal možnosť povedať čokoľvek, čo by ma presvedčilo, ale žiaľ pre neho situáciu nezvládol.
Broker: „Viete čo, nebudem s vami strácať drahocenný čas!“
Ja: „Výborne, konečne ste  pochopili to, čo som vám povedal hneď na úvod!“ Ale to už asi nepočul, ozvalo sa len buchnutie telefónu.