piatok 18. marca 2016

Kdesi raz vládol čudný kráľ ...čo bielu farbu zakázal...

       

        Môj otec obetoval celý svoj život kultúre a umeniu. To, čo bolo zaujímavé pre neho, stalo sa lákavým aj pre mňa. Od útleho detstva som pomaly, postupne začal kráčať v rovnakých šľapajach. Od svojich desiatich rokov som sa začal ukazovať ako hudobník na rôznych pódiách a postupne som začínal chápať umenie ako prostriedok, ktorým sa dá vyjadriť veľmi veľa. Nie len skladby, piesne, ale aj príbehy, povesti, rozprávky a neskôr aj divadlo som začal svojim nezrelým detským rozumom chápať a vnímať ako nástroj, ktorým tvorca nehovorí len „pozri, čo ti poviem, alebo ukážem“ ale tiež „zamysli sa, čo som ti chcel tým povedať“. Nejako  takto som to vnímal už ako dieťa a ani po tridsiatich rokoch, aktívne sa venujúc kultúre, si nedovolím povedať, že som dostatočne zrelý na chápanie umenia. 
Inscenácia „Kováči“ mi je dôverne známa, tiež som v nej účinkoval. Svojim posolstvom je stále mimoriadne aktuálna aj dnes, keď celá Európa hľadá riešenia problematiky migrantov. Celé Slovensko už týždne hovorí o tom, ako sa z nepriateľov stávajú partneri a či je správne, alebo nie, že sa stávajú našimi zákonodarcami v nepredstaviteľných kombináciách. Kto koho to vlastne  zrádza?
Žiada sa mi poslať svoj odkaz kráľovi, ktorého netuším, ako by som mal osloviť. „Vážený“ určite nie, zvlášť po tom, ako sa zachoval, už nie po prvý krát. Priaznivci kultúry iste nenachádzajú na ňom bunku, ktorá by stála za to, aby si ju vážili. Aj keď sám mal ambície stať sa ministrom kultúry. No Pán Boh ochraňuj! „Pán“ asi tiež nie, na rovinu ľudskej dôstojnosti tiež treba najskôr dočiahnuť. Aj poniektorí rádoby umelci v snahe presadiť sa, klesajú veľmi hlboko pod hranicu ľudskej dôstojnosti. Namiesto umenia sa snažia pchať nám pod nos exkrementy.  A publikum im tlieska. Naozaj tlieska? Je to to isté publikum, ktoré má volebné právo. Publikum, ktoré rozhodlo že kráľ bude kráľom. Teraz sa už ani sám neviem rozhodnúť, mám sa naďalej snažiť poslať svoj odkaz kráľovi, alebo publiku? Nech teda počuje ten, kto chce: „Cisár je nahý“!