Môj otec obetoval celý svoj život kultúre a umeniu. To, čo bolo
zaujímavé pre neho, stalo sa lákavým aj pre mňa. Od útleho detstva som pomaly,
postupne začal kráčať v rovnakých šľapajach. Od svojich desiatich rokov
som sa začal ukazovať ako hudobník na rôznych pódiách a postupne som začínal
chápať umenie ako prostriedok, ktorým sa dá vyjadriť veľmi veľa. Nie len
skladby, piesne, ale aj príbehy, povesti, rozprávky a neskôr aj divadlo
som začal svojim nezrelým detským rozumom chápať a vnímať ako nástroj,
ktorým tvorca nehovorí len „pozri, čo ti poviem, alebo ukážem“ ale tiež „zamysli
sa, čo som ti chcel tým povedať“. Nejako takto som to vnímal už ako dieťa a ani po
tridsiatich rokoch, aktívne sa venujúc kultúre, si nedovolím povedať, že som
dostatočne zrelý na chápanie umenia.
Inscenácia „Kováči“ mi je dôverne známa, tiež som v nej účinkoval.
Svojim posolstvom je stále mimoriadne aktuálna aj dnes, keď celá Európa hľadá riešenia
problematiky migrantov. Celé Slovensko už týždne hovorí o tom, ako sa z nepriateľov
stávajú partneri a či je správne, alebo nie, že sa stávajú našimi
zákonodarcami v nepredstaviteľných kombináciách. Kto koho to vlastne zrádza?
Žiada sa mi poslať svoj odkaz kráľovi, ktorého netuším, ako by som mal
osloviť. „Vážený“ určite nie, zvlášť po tom, ako sa zachoval, už nie po prvý
krát. Priaznivci kultúry iste nenachádzajú na ňom bunku, ktorá by stála za to,
aby si ju vážili. Aj keď sám mal ambície stať sa ministrom kultúry. No Pán Boh
ochraňuj! „Pán“ asi tiež nie, na rovinu ľudskej dôstojnosti tiež treba najskôr
dočiahnuť. Aj poniektorí rádoby umelci v snahe presadiť sa, klesajú veľmi
hlboko pod hranicu ľudskej dôstojnosti. Namiesto umenia sa snažia pchať nám pod
nos exkrementy. A publikum im
tlieska. Naozaj tlieska? Je to to isté publikum, ktoré má volebné právo. Publikum,
ktoré rozhodlo že kráľ bude kráľom. Teraz sa už ani sám neviem rozhodnúť, mám
sa naďalej snažiť poslať svoj odkaz kráľovi, alebo publiku? Nech teda počuje
ten, kto chce: „Cisár je nahý“!