Už niekoľko rokov nečítam noviny. Maximálne prechádzajúc okolo miesta,
kde sú vystavené v obchodoch mi občas do oka padne nejaká titulka.
Televíziu som občas používal ako kulisu popri inej činnosti. Myslím však, že aj
tohto sa pomaly zrieknem. Sú programy a relácie, ktoré by som nedokázal
sledovať, ani keby som bol veľmi chorý. Pozastavil som sa nad tým, ako sa ľudia
nechávajú manipulovať nie len reklamou, ale aj skrytou reklamou a to nie
len diváci.
V jednom okamihu som akousi náhodou pri prepínaní kanálov zastal
na frekvencii programu TV8. Mladá dievčina, ktorá na mňa pôsobila ako študentka, ktorá si našla brigádu, aby si
počas prázdnin privyrobila uvádzala, pre mňa veľmi zvláštnu, súťažnú reláciu.
V pozadí hrala hudba s občasnými veľmi svojskými jinglami. Po jej
ľavej strane bol obrázok osobnosti, ktorú museli na prvý pohľad spoznať deti od
predškolského veku snáď až po babičku postihnutú Alzheimerovou chorobou, aj
napriek tomu, že na fotografii boli tri malé žlté štvorce, ktoré prekrývali
malé časti fotografie aby tak identifikáciu sťažili. Dievčina neustále dookola
vysvetľovala divákom, že stačí len zavolať na jedno z dvoch čísel, uvedených
v spodnej časti obrazovky a vysloviť celé meno osobnosti z obrázku.
Za tak málo volajúci dostane 2000,- €. Logicky čísla, na ktoré sa údajne dalo
dovolať boli audiotexové, kde je tarifa 2,- € za každé zavolanie a každú
začatú minútu hovoru. Zdá sa to byť až príliš jednoduché na to, aby všetko
klapalo výlučne tak, ako dievčina prezentovala. Keďže som obchodník a pri
tomto tiež stačí zapnúť obyčajný sedliacky rozum, niekde musí byť háčik. Už
dávno viem, že jediný syr, ktorý je zadarmo je v pasci na myši. Zvedavosť
ma prinútila sledovať ďalej. Občas sa spustila akási časomiera, niekedy na dve
minúty, niekedy na štyri, ale niekedy len na jednu. Podľa programu mala táto
relácia končiť o dve hodiny. V určitých intervaloch sa ozval akože hlas volajúceho súťažiaceho. Padali
rôzne mená hercov, spevákov, politikov, dokonca aj tých ktorý svojou podobou
nemali totožnú ani len rasu, či farbu pleti. Nedokážem sa však zbaviť pocitu, že „volajúci“
bol stále rovnaký človek, ktorý pravdepodobne sedel niekde vo vedľajšej
miestnosti mimo štúdia a veľmi okato, či skôr „ušato“ sa pokúšal
neprirodzene meniť hlas. Za celé dve hodiny, nezavolala ani jediná žena.
Rovnako som bol zvedavý, aké budú ďalšie „súťažné úlohy“. Veľkým prekvapením sa
pre mňa stalo, že žiadne. Jednu a tú istú notoricky známu osobnosť hádal
akože súťažiaci divák celé dve hodiny a najväčší gól pre mňa nastal, keď zázračne uhádol
v poslednej polminúte celej relácii. Osobne by som takýto prístup
k tvorbe relácie nazval minimálne nekalou obchodnou praktikou
a výsmechom diváka či priam pľuvaniu divákom do očí. Som presvedčený
o tom, že priemerne inteligentný človek na takúto nelogickosť skočiť
nemôže. Možno niekto, kto je postihnutý demenciou sa pokúša dovolať, no
pravdepodobne sa jeho hovor naťahuje možno nejakým oznamom automatu
v zmysle „čakajte, ste v poradí“ alebo niečo podobné. Myslia si o nás
tvorcovia takýchto stupídnych nehorázností, že máme inteligenciu oviec?
